Borovica lesná – PINE – je spojená s duševnými kvalitami ľútosti a odpustenia. V negatívnom stave človek tvrdošijne trvá na svojej vine.
Môže to byť pocit viny vzniknutý len nedávno, keď človek napríklad zabudol zavrieť okno a nechal uletieť kanárika. Alebo to môžu byť nevedomé archetypálne pocity viny z dávnej minulosti, siahajúce až k dedičnému hriechu alebo k previneniu Evy, ktorá podala Adamovi jablko. Borovica spoločne s cezmínou patrí pravdepodobne k najviac existenciálnym stavom duše, ktoré sa nedajú vždy u druhých rozpoznať.
Nevedomý stav sa často prezradí nevedomými, vinou podfarbenými vetami ako: „To si nikdy neodpustím, že som bola tak nepozorná“, „Prepáčte, posadím sa“, „Ja viem, je to moja vina, že ten chlapec tak kričí…“ alebo „Moji rodičia vlastne chceli dievčatko, ale museli sa uspokojiť so synom“.
U ľudí s týmto nádychom je životný pocit zafarbený vinou, a sú preto často telesne vyčerpaní a unavení. V živote charakteru borovica sú slová životné radosti popísané malými písmenkami. Patrí tým ľuďom, ktorí napriek všetkému pozitívnemu, čo v živote dosiahli, nie sú sami so sebou celkom spokojní a vnútorne si stále predhadzujú, že sa mali snažiť viac. V negatívnom stave od seba vyžadujú viac ako od ostatných ľudí, a keď toto vysoké očakávanie nesplnia, zahrnú sa vnútornými výčitkami.
Iný typický rys tohto stavu je pripisovať chyby iných na svoje konto s pocitom, že je človek za ne spoluzodpovedný. Tak sa napríklad cíti vinný človek, ktorý musí svojmu bezohľadnému susedovi už dôrazne ísť povedať, aby stíšil hudbu, pretože ju počuť v celom okolí. Deti typu borovice sú obetnými baránkami v triede a často sa nechávajú potrestať za niečo, čo neurobili. Ak sú tieto charaktery choré alebo prepracované, široko-ďaleko sa za to všetkým ospravedlňujú. Ak stojí u pekára vo fronte 5 ľudí a ostali už iba 4 chleby, borovica odstúpi, pretože by sa cítila previnilo, že na niekoho chlieb už neostal.
Zdá sa, akoby sa človek v negatívnom stave neustále ospravedlňoval za to, že vôbec existuje, možno preto, že vo svojom najhlbšom vnútri nie je vôbec presvedčený o tom, že si svoje pozemské bytie zaslúži. Často sa z toho dá vycítiť detinsky ustrašený základný postoj, poznamenaný dogmatickými a náboženskými konceptami myslenia so silnými príkazmi a zákazmi. „Musíš pracovať.“ „Nesmieš chcieť sex.“ Pán Boh všetko vidí, a vie, že človek ako taký už dávno zlyhal. A pretože je to tak, nezaslúži si vlastne nič iné, než trest a pykať bolestne a urputne. Oko za oko, zub za zub.
A keď neprichádza trest zhora, tak sa človek jednoducho trestá sám. Z tohto dôvodu si človek typu borovica naloží nevedomky svoj kríž sám. Niekedy sa o nich aj hovorí, že berú iným karmu. Niektorí zase majú až masochistickú túžbu obetovať sa a potrestajú sa bezohľadným partnerom, bez toho, aby vedeli vnútornú príčinu. Dávajú lásku, alebo to, čo si pod ňou predstavujú, a sami si lásku nenárokujú. Je to tragický a život ničiaci omyl osobnosti.
Keď sa osobnosť z lásky, z tohto prúdu života vylúči, nemôže ňou prúdiť božia láska. Tým sa nielenže odreže od života, ale previňuje sa aj voči jednote a voči všetkému tvorstvu. Irituje a škodí svojim sebazničujúcim programom viny celému okoliu.
Príčina tohto postoja tkvie v chybnom pohľade osobnosti, ktorá sa obmedzila na to, že koná len podľa vlastného obmedzeného chápania dobra a zla, a osobuje si právo súdiť sama seba, namiesto aby akceptovala to, čo prežíva pod vedením svojho vyššieho Ja.
V negatívnom stave musí človek rozoznať, čo znamená byť človekom v najhlbšom zmysle slove a že už len skutočnosť, že človek na tejto Zemi žije a dýcha, robí otázku práva existovať dokonca dokonale absurdnou. Človek má akceptovať, že je (na rozdiel od svojej dokonalej duše) nedokonalou bytosťou v tele, v ktorom nemôže docieliť pokrok bez chýb a omylov. Práve konflikty okolo nezdarov sú tým, čo dáva človeku energiu rásť. Musí sa teda dopúšťať chýb a omylov, ktoré ho napokon dovedú bližšie k duši a tým aj k Bohu.
Prečo by sa mal sám obžalovávať? Kto svoje chyby pevne drží, nevie sa milovať a odpúšťať si, nemôže milovať ani nevie odpustiť druhým. Aký je potom zmysel ľudského vzťahu?
Skrze borovicu sa môže človek naučiť rozumieť skutočnému obsahu kresťanskej myšlienky o vykúpení. Môže akceptovať, že nepotrebuje vinu, pretože mu bola dávno predtým, ako prišiel na tento svet odpustená symbolickou obeťou na kríži. Sám k tomu potrebuje iba povedať áno.
V pozitívnom stave človek cíti, že časy Mojžišovho trestajúceho Boha a jeho prísnych prikázaní sú za nami, že už nie je potrebné trestať, ale že sa každý približuje svojmu vykúpeniu v tej miere, v akej cíti čistú ľútosť. (hlas svedomia, pozn. Stanka).
K ľuďom, ktorí dokázali silný negatívny stav transformovať, prúdi veľmi veľa energie. Môžu svojim blížnym pomáhať v podobných problémoch trpezlivými rozhovormi, výmenou skúseností, často už len vyžarovaním svojej energie, svojou púhou prítomnosťou.
Po borovici v praxi často nasleduje žltá vŕba alebo cezmína. Rozdiel medzi pocitom pradávnej jednoty u typu jabloň a pocitu u typu borovice:
Borovica: pocity viny sa stali vlastnými a človek na nich pevne trvá. Musí ich pustiť.
Jabloň: cíti sa nečistý, pošpinený, ale za tento stav nepreberá zodpovednosť. Chce sa ho čo najrýchlejšie zbaviť.
KĽÚČOVÉ SYMPTÓMY
Vyčítanie si, pocit viny, skľúčenosť.
SYMPTÓMY V BLOKOVANOM STAVE
– človek sa často vyjadruje ospravedlňujúco, stále sa prepačuje
– nevie prepáčiť, niečim sa zaťažuje
– berie na seba v situáciách, ktoré sa dajú vyložiť rôzne, vinu druhých
– cíti sa zodpovedný za chyby druhých
– kladie na seba najvyššie nároky – vyššie než na druhých – a cíti sa vnútorne vinný, keď ich nemôže splniť
– ak má úspech, vnútorne si predhadzuje, že ešte to či ono mohol urobiť lepšie
– vidí skôr svoje hranice ako svoje možnosti, ničivo sa podkopáva svojimi negatívnymi konceptami
– pracuje nadmieru svedomito a tým sa ľahko dostáva do emocionálneho stresu
– cíti sa nehodnotný, menejcenný, ako „pes čakajúci na výprask“
– ospravedlňuje sa za to, že je chorý, vyčerpaný alebo deprimovaný
– hlboko vnútri sa cíti ako zbabelec
– pripadá mu ťažké niečo prijať, prečo vnútorne cíti, že si to nezaslúži
– cíti sa vinný, keď musí druhým dôrazne povedať svoj názor
– dopraje si málo, okamžite sa stiahne ak je ponuka menšia ako dopyt
– myslí, že si nezaslúži lásku, vnútorne si odopiera právo existovať: „Prepáčte, že som sa narodil“
– často základný pocit detinskej ustrašenosti
– niekedy masochisticky zafarbená túžba po sebaobetovaní
– prehnané seba-podceňovanie, negatívny narcizmus
– často nevedomky silne nábožensky zafarbené koncepty o dobre a zle, sexualite a hriechu, predstavy o dedičnom hriechu a podobne.
POTENCIÁL V TRANSFORMOVANOM STAVE
– človek si prizná urobené chyby, akceptuje ich ale netrvá na nich
– pociťuje pravú ľútosť namiesto viny, vie si odpustiť a zabudnúť
– hlboké porozumenie pre ľudské bytie, obzvlášť pre ľudské city
– človek na seba berie záťaže druhých, ale iba keď to má zmysel
– veľká trpezlivosť, pokora, vnútorná skromnosť
– pravé chápanie kresťanskej myšlienky o vykúpení
DOPORUČENÉ POMOCNÉ PRAKTIKY
– uznať seba s istotou, že si každý človek zaslúži lásku a že mu jeho vina už bola odpustená (tak toto sa ľahšie povie ako urobí, mne pomáhajú psychofonetické sedenia na túto tému, pretože psychofonetiky prináša silu jasného vedomia tam kde je tma, pozn. Stanka)
– jogové cvičenie na spojenie čakry štítnej žľazy (princíp Budha), s tretím okom (Mojžiš) a so srdečnou čakrou (Ježiš)
– nájsť to, v čom si človek dáva premrštené požiadavky a kde si stanovuje nedosiahnuteľné ciele. Týchto cieľov sa vzdať a formulovať si iné
– ráno telocvik, aby sa vytvorili denné rezervy vitality
– podnety k pozitívnemu programovaniu:
„Milujem sa taká aká som“
„Odpúšťam si, pretože už mi bolo dávno odpustené“
„Som zrodená a už vykúpená“
„Každá chyba je krok bližšie k Bohu“
„Odovzdávam sa svojmu vnútornému vedeniu“
Zdroj: Scheffer, M.: Bachova květová terapie. Teorie a praxe. Pragma 1994
Preklad a úprava: Stanka Miková
